Považujem sa za vášnivého rybára. Napriek tomu, https://www.dobrenoviny.sk/c/117228/zrecyklovana-radost-zanovne-hracky-mozu-potesit-na-vianoce-ine-detiže som nenávidel, keď ma môj otec budil ráno o pol piatej a tváril sa, že mi robí láskavosť, keď ma volá na ryby. Musím povedať, že som pri tom naozaj trpel, aj keď som sa tváril, že som úplne v pohode. Asi je jasné, že som nebol, veď som bol potom počas celého víkendu unavený. Veľmi veľa ráz som dokonca predstieral, že som chorý, aby som s ním nikam nemusel ísť. Ale teraz by som tieto skúsenosti asi nedal naozaj za nič na celom svete. Vážim si to, že ma k tomu otec takto naviedol.
Vážme si to, čo nás naučili a čo nám dali naši rodičia. Predsa len, veď veľmi dobre vieme, že s nami nebudú večne a to je dôvod, prečo by sme s nimi mali tráviť najviac času.
Keď som bol malý neuvedomoval som si to, ale ako som rástol a dospieval, vedel som, že na tieto naše stretnutia budem raz spomínať s naozajstnou láskou. Už mi to vstávanie ani tak neprekážalo. Takže bolo veľmi jednoduché v tom pokračovať, aj keď už som nebol malý chlapec. Ako každý aj ja som si vysníval, že chytím obrovskú dravú rybu. Vedel som, že je to problematické a že to môže trvať naozaj dlho.
V takomto prípade však človek musí byť naozaj trpezlivý. A práve preto bolo dôležité, aby som nepodľahol svojej povahe a naozaj vytrval. Nebolo to až také ľahké, ako som si myslel.
Kúpil som si prívlačové prúty a naivne som si myslel, že mi bude trvať tak dve, maximálne tri rybačky a chytím tú najväčšiu rybu pod slnkom. Naozaj som bol maximálne naivný, keď som si myslel niečo takéto. No napriek tomu som sa nevzdával a raz sa mi to podarilo. Otec bol vtedy pri mne a bol na mňa nesmierne hrdý, keď videl, čo som dokázal. Predsa len, niečo takéto dokáže potešiť naozaj každého rybára a ja som nebol výnimka. Naozaj som bol šťastím bez seba a asi to bolo na mne aj dostatočne vidieť, teda aspoň myslím.